Pastierske listy

Pastiersky list KBS k 100. výročiu vysviacky biskupov a pri príležitosti sčítania obyvateľstva

Drahí bratia a sestry,
v našom živote sú vzácne výročia, ktoré sa stávajú výzvou. Výzvou zastaviť sa, stíšiť sa a zamyslieť i veľkodušne „chváliť slávnych mužov“ – pre ich činy, múdrosť, udatnosť a obetavosť – ako nám to pripomínajú už starozákonné knihy (porovnaj Knihu Sirachovcovu 44,1-5,12). Výročia a jubileá sú v našich životoch dôležité na oživenie pamäti, ocenenie hodnôt, možnosť poďakovať, prejaviť ochotu a pokračovať v začatom diele.
K významným výročiam v živote Cirkvi na Slovensku patrí aj storočnica vysviacky troch biskupov v Nitre 13. februára 1921: Mariána Blahu pre Banskobystrickú diecézu, Karola Kmeťka pre Nitrianske biskupstvo a Jána Vojtaššáka pre Spišskú diecézu. Dobová tlač nazvala túto radostnú skutočnosť „takým veľavýznamným historickým dňom, akým bol deň, v ktorom dal Štúr Slovákom slovenčinu za jednotný národný jazyk“. Pri vysviacke biskupov išlo o závažný medzník v usporiadaní náboženského života na území Slovenska v rámci prvej Česko- Slovenskej republiky. V tomto usporiadaní vidieť aj úsvit vzniku budúcej Slovenskej cirkevnej provincie (1977).
Dôvera vložená do nových biskupov bola v nasledujúcich rokoch v celom rozsahu naplnená. Stali sa nielen správcami, ale predovšetkým otcami zvereného ľudu. Ich plné nasadenie za dobro veriacich bolo cítiť v mnohých oblastiach života, no najmä v duchovnej oblasti. Očividne nastala obroda náboženského života. Nevídaný rozmach dosiahlo – okrem iného – misijné hnutie, keď sa Slovensko stalo jednou z popredných krajín Európy v podpore misií. Budovanie duchovných i hmotných hodnôt prinieslo bohaté ovocie. Už po uplynutí niekoľkých rokov a z mnohých ďalších žila Cirkev nasledujúce desaťročia, ba žije až doteraz. Ich náboženské úsilie bolo, žiaľ, najmä u Božieho služobníka Jána Vojtaššáka poznačené neprajnosťou zo strany nastupujúceho ateistického režimu, nespravodlivým súdom a dlhým väznením.
Keď si s vďačnosťou pripomíname vysviacku troch slovenských biskupov ako významný historický medzník, nemôžeme nevidieť jeho korene, ktoré siahajú až do cyrilo-metodského obdobia. Nitra totiž bola zvolená pred sto rokmi ako miesto konsekrácie biskupov práve pre svoju historickosť, ako „mesto Metodovo“, a pôsobenie týchto biskupov bolo pokračovaním v brázde cyrilo-metodskej misie. Dnešný deň sa v univerzálnej Cirkvi slávi ako sviatok svätých Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy. Veď oni svojím významom presiahli dobu, v ktorej pôsobili. Vytvorili hodnoty dodnes nábožensky a kultúrne formujúce a stvárňujúce národy Európy, ba i sveta. Ich posolstvo v čase zrodu kresťanskej Európy bolo – osobitne pre slovanské národy – zvlášť potrebné a ostáva aktuálne až do súčasnosti.
Oživotvorenie cyrilo-metodských hodnôt je inšpiratívne aj pre dnešného človeka, v časoch, keď sa zdanlivo končí a zaniká tradičná kultúra, pribúdajú pocity neistoty, úzkosti a vyprázdnenosti. Solúnski bratia sú aj dnes poslami nádeje. Potvrdzujú, že náboženské, kultúrne a duchovné úsilie má svoj zmysel, a že je to dlhodobý proces „odovzdávania a prijímania“. Mali by sme sa k ich posolstvu v plnej miere a v správnej podobe vrátiť ako k fundamentu, ktorý má svoju stabilitu. Slová pápeža sv. Jána Pavla II. – vyrieknuté 30. júna 1995 pred tristotisícovým zástupom prevažne mladých, v Nitre-Janíkovciach – stále platia: „Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte.“
Drahí bratia a sestry, zveľaďujeme dar viery aj tým, že sa budeme k náboženským hodnotám hlásiť v nasledujúcich dňoch pri sčítaní obyvateľstva. „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach,“ povedal Pán Ježiš v evanjeliu (Matúš 10,32). Využime, každý osobne, aj túto príležitosť, aby sme potvrdili svoju prináležitosť ku Kristovi a k jeho Cirkvi. Zároveň si pripomeňme, že naša viera nemôže zostať iba „na papieri“, ale má sa uskutočňovať konkrétnym spôsobom: – v modlitbe, bohoslužbe, v praktizovaní lásky k Bohu a k blížnemu, v prejavoch telesného aj duchovného milosrdenstva. Nastávajúci čas je možnosťou hovoriť o viere, pozývať k nej tých, ktorí sa vzdialili, intenzívnejšie svedčiť o pôsobení Boha v našich životoch; aby svet aj naším prostredníctvom počul o jeho láske, aby sa nielen skrze naše slová, ale najmä skutky dozvedel o jeho dobrote. Veľa sme od Pána Boha dostali: veľkodušne, bezodplatne, štedro. Pripomeňme si to, a prijatú veľkodušnosť a štedrosť aj my odvážne prejavujme. „Modlitbou nezmeškáš, almužnou neschudobnieš“, učili naši rodičia. Praktizujme to aj v dnešnej dobe. Robme, čo je v našich silách, aby nik nezostal pozadu, vylúčený, skartovaný – ako nám to pripomína Svätý Otec –, aby sa na nikoho nezabudlo.
Aj pri očakávanom sčítaní – drahí bratia kňazi, milí veriaci –, buďme vo farnostiach ochotne nablízku tým, ktorí nemajú k dispozícii moderné technológie. Pomôžme najmä seniorom a bratom a sestrám, ktorí môžu mať obavy, či ťažkosti s elektronickými prostriedkami. Vydávajme v každej situácii vynachádzavé, živé svedectvo o viere, ktorú sme od predchádzajúcich generácií prijali, o nádeji a láske, ktoré uchovávame v našich srdciach.
Na záver sa modlíme so zomierajúcim svätým Konštantínom-Cyrilom, ktorého deň narodenia pre nebo (štrnásty február 869) si dnes pripomíname: „Pane, Bože môj, zachovaj verné stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nie súceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby. […] Všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere […] spravuj ich svojou mocnou pravicou, skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno“ (porovnaj: Život Konštantína, osemnásta kapitola).
V úsilí o zachovanie týchto hodnôt vás pozdravujú a žehnajú vaši biskupi.

Posolstvo Svätého Otca Františka na 29. svetový deň chorých 2021

Drahí bratia a sestry!
Slávenie 29. svetového dňa chorých, ktorý pripadá na 11. februára 2021 na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej, je najvhodnejšou príležitosťou, aby sme osobitnú pozornosť venovali chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, či už v zdravotníckych zariadeniach, rodinách alebo v komunitách. Myslím predovšetkým na tých, ktorí v celom svete trpia v dôsledku pandémie koronavírusu. Všetkým im, no zvlášť tým najchudobnejším a vylúčeným, chcem vyjadriť svoju duchovnú blízkosť a uistiť ich o milujúcom záujme Cirkvi.
1. Téma tohoročného Svetového dňa chorých je inšpirovaná evanjeliovou staťou, v ktorej Ježiš kritizuje pokrytectvo tých, čo hovoria, ale nekonajú (porov. Mt 23, 1 – 12). Keď sa viera zredukuje na prázdne slová a nezaujíma sa o životný príbeh a potreby druhých, vtedy dochádza k nesúladu medzi vyznávaným krédom a reálne prežívanou vierou. Je to veľké riziko; preto Ježiš používa silné vyjadrenie, aby varoval pred nebezpečenstvom sebazbožšťovania. Hovorí: „Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia“ (v. 8).
Kritika, s ktorou sa Ježiš obracia na tých, ktorí „hovoria, a nekonajú“ (v. 3) je vždy a pre všetkých užitočná, lebo nikto nie je imúnny voči veľmi vážnemu zlu pokrytectva, ktoré nám zabraňuje rozvíjať sa ako deti jediného Otca, povolané prežívať univerzálne bratstvo.
S ohľadom na núdzu bratov a sestier nám Ježiš ponúka vzor správania, ktorý je v protiklade k pokrytectvu. Navrhuje zastaviť sa, počúvať, nadviazať priamy a osobný vzťah s druhým človekom, cítiť voči nemu empatiu a súcit, nechať sa dotknúť jeho utrpením až natoľko, že sa mu rozhodneme poslúžiť (porov. Lk 10, 30 – 35).
2. Skúsenosť choroby nám umožňuje pocítiť našu vlastnú zraniteľnosť a zároveň našu prirodzenú potrebu druhého človeka. Umožňuje nám jasnejšie pocítiť, že sme stvorenia, ktoré sú závislé od Boha. Keď sme chorí, môže niekedy našu myseľ a srdce ovládnuť neistota a strach, ba aj zdesenie; cítime sa bezmocní, pretože naše zdravie nezávisí od našich schopností alebo našich neustálych životných „starostí“  (porov. Mt 6, 27).
Choroba prináša otázku zmyslu, s ktorou sa vo viere obraciame na Boha: otázku ohľadom nového zmyslu a nového smeru života, na ktorú niekedy nedokážeme hneď nájsť odpoveď. Ani naši priatelia a príbuzní nám nie vždy dokážu pri tomto namáhavom hľadaní pomôcť.
V tomto ohľade je typická biblická postava Jóba. Jeho žena a priatelia ho nedokážu sprevádzať v jeho nešťastí, ba obviňujú ho a tak zhoršujú jeho osamelosť a zmätok. Jób sa cíti opustený a nepochopený. No práve skrze túto radikálnu zraniteľnosť, v ktorej odmieta každé pokrytectvo a vyberie si cestu úprimnosti pred Bohom a druhými, prenikne jeho naliehavé volanie až k Bohu, ktorý mu napokon odpovie a otvorí mu nové perspektívy. Boh mu potvrdí, že jeho utrpenie nie je trestom ani napomenutím, nie je ani stavom odlúčenia od Boha či znakom jeho ľahostajnosti. Zo zraneného a uzdraveného Jóbovho srdca tak vytryskne živé a dojemné vyznanie Pánovi: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (42, 5).
3. Choroba má vždy viac ako len jednu tvár: má tvár všetkých chorých aj tých, čo sa cítia prehliadaní, vylúčení; obetí sociálnych nespravodlivostí popierajúcich ich základné práva (porov. enc. Fratelli tutti, 22). Súčasná pandémia spôsobila, že sa ukázali mnohé nedostatky zdravotníckeho systému a neefektívnosť starostlivosti o chorých. Starým, slabým a zraniteľným osobám nie je vždy zaručený prístup k liečebnej starostlivosti, alebo nie v rovnakej miere. Závisí to od politických rozhodnutí, od spôsobu, akým sa nakladá so zdrojmi a od veľkosti úsilia tých, čo zastávajú zodpovedné funkcie. Investovanie zdrojov do liečby a starostlivosti o chorých je prioritou súvisiacou so základným princípom, podľa ktorého je zdravie primárnym spoločným dobrom. Pandémia však zároveň vyzdvihla aj obetavosť a veľkodušnosť zdravotníkov, dobrovoľníkov, pomocného personálu,  kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí slúžili mnohým chorým a ich príbuzným. Pomáhali im, starali sa o nich a posilňovali ich  s profesionalitou, obetavo, zodpovedne a s láskou k blížnemu. Ide o tichý zástup mužov a žien, ktorí sa rozhodli neodvrátiť zrak, ale postarali sa o rany pacientov, v ktorých videli svojich blížnych, lebo patria do našej ľudskej rodiny.
Blízkosť je vzácny balzam, ktorý je oporou a útechou trpiacich v ich chorobe. Ako kresťania prežívame blízkosť ako prejav lásky Ježiša Krista, milosrdného Samaritána, ktorý sa so súcitom približuje ku každému človeku zranenému hriechom. Spojení s ním skrze pôsobenie Ducha Svätého máme byť milosrdní ako Otec a milovať zvlášť chorých, slabých a trpiacich bratov a sestry (porov. Jn 13, 34 – 35). Túto blízkosť neprežívame len ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvo: bratská láska v Kristovi totiž vytvára spoločenstvo schopné uzdravovať, ktoré nikoho neopúšťa, ale zahŕňa a prijíma predovšetkým tých najzraniteľnejších bratov.
V tejto súvislosti chcem pripomenúť dôležitosť bratskej solidarity, ktorá sa konkrétne prejavuje v službe a môže nadobúdať rôzne formy, všetky zamerané na pomoc našim blížnym. „Slúžiť znamená postarať sa o zraniteľných členov našich rodín, našej spoločnosti, nášho národa“ (Homília v Havane, 20. septembra 2015). V tomto úsilí môže každý, „pred konkrétnym pohľadom tých najzraniteľnejších, odložiť bokom svoje vlastné požiadavky a očakávania, svoje túžby byť všemocný. […] Služba hľadí vždy bratovi do tváre, dotýka sa jeho tela, cíti jeho blízkosť a v niektorých prípadoch priam jeho „chorobu“ a usiluje sa mu pomôcť. Preto služba nikdy nie je ideologická, pretože neslúži ideám, ale slúži ľuďom“ (tamže).
4. Ak má byť terapia úspešná musí zahŕňať vzťah, ktorý umožňuje holistický prístup k chorému. Dôraz na túto stránku služby môže pomôcť aj lekárom, zdravotným sestrám, profesionálom i dobrovoľníkom, aby sa vďaka osobnému vzťahu dôvery cítili zodpovední za pacientov a sprevádzali ich na ceste uzdravovania (porov. Nová charta zdravotníckych pracovníkov [2016], 4). Vytvára to akúsi dohodu medzi tými, čo potrebujú liečbu a tými, čo ich liečia; dohodu založenú na dôvere a vzájomnom rešpekte, na otvorenosti a disponibilite. Tá pomôže prekonať obranné postoje, rešpektovať dôstojnosť chorého, ochrániť profesionalitu zdravotníkov a pestovať dobrý vzťah s rodinami pacientov.
Nevyčerpateľný zdroj motivácie a sily pre takýto vzťah s chorým možno nájsť v Kristovej láske, ako to potvrdzuje viac ako tisícročné svedectvo mužov a žien, ktorí cez službu chorým rástli vo svätosti. Z tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania totiž vyviera tá láska, ktorá dokáže dať plný zmysel jednak skúsenosti pacienta, jednak skúsenosti tých, čo sa o neho starajú. Často to potvrdzuje aj evanjelium, keď ukazuje, že Ježišove uzdravenia nikdy neboli akýmisi magickými úkonmi, ale vždy boli výsledkom stretnutia, osobného vzťahu, v ktorom na Boží dar ponúknutý Kristom odpovedá vierou ten, kto ho prijíma. Ježiš to opakovane zhŕňa v slovách: „Tvoja viera ťa uzdravila.“
5. Drahí bratia a sestry, prikázanie lásky, ktoré Ježiš zanechal svojim učeníkom, nachádza svoje konkrétne uskutočnenie aj vo vzťahu k chorým. Spoločnosť je tým humánnejšia, čím lepšie sa dokáže postarať o svojich zraniteľných a trpiacich bratov, o čo efektívnejšie to – oživovaná bratskou láskou –  dokáže robiť. Usilujme sa o tento cieľ a robme to tak, aby sa nik necítil sám, vylúčený a opustený.
Všetkých chorých, všetkých zdravotníkov a tých, čo sa venujú trpiacim, zverujem Panne Márii, Matke milosrdenstva a Uzdraveniu chorých. Nech nám
z Lurdskej jaskyne a z nespočetných svätýň roztrúsených po celom svete Mária posilňuje našu vieru a nádej, a nech nám pomáha starať sa jedni o druhých s bratskou láskou. Všetkým i každému jednotlivo udeľujem zo srdca svoje požehnanie.
V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 20. decembra 2020, na Štvrtú adventnú nedeľu.
František
zdroj: TK KBS

List diecézneho biskupa lekárom a zdravotníkom k 29. svetovému dňu chorých

Ctené lekárky a lekári, zdravotné sestry, sanitári, záchranári, sociálni pracovníci, zamestnanci i dobrovoľníci, všetci, ktorí – ste v pokračujúcej pandemickej dobe – angažovaní v službe iným nielen v našej Nitrianskej diecéze.

11.februára slávime spomienku Panny Márie Lurdskej a v tento deň už po 29-krát Svetový deň chorých. Jeho mottom je v tomto roku: „Základom starostlivosti o chorých je vzťah dôvery.“ Rád by som sa Vám, z tejto príležitosti, v tomto pre všetkých, neľahkom čase, prihovoril, aby som Vám vyjadril svoju vďaku i obdiv za Vašu obetavú službu a uistil Vás o svojich modlitbách a o svojej duchovnej blízkosti, nestrácajúc pritom nádej, že aj táto „búrka sa utíši“ (Mk 4, 35-41) a nestrácajúc ani nádej, že ani jeden z Vás, nepríde o svoju odmenu v zmysle slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili“ (Mt 25, 40 ).

Poznáme Ježišove slová: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mk 2, 17). Nikto z nás si nevie predstaviť, koľkokrát ste s týmito pocitom zodpovednosti vždy znova a znova opúšťali svojich najbližších, aby ste slúžili iným verní slovám známej Hippokratovej prísahy: „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých.“ Aj preto chcem poďakovať nielen Vám, ale aj Vašim rodinám. Táto obeta Vašich najbližších je pred svetom ukrytá, no bez nej by ani Vaša obetavá služba nebola možná.

V súvislosti s pretrvávajúcou nepriaznivou pandemickou situáciou s bolesťou pozorujem, ako vo Vašich radoch rastie únava a mnohí ste touto chorobou boli aj zasiahnutí. Prijmite, prosím, aj Vy pozvanie Ježiša Krista: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11, 28).

Nech je pre Vás povzbudením aj skutočnosť, že mnohí s dôverou,  úctou a vďačnosťou pozerajú na Vašu činnosť. Za všetkých svedčí vyznanie jednej rehoľnej sestry, ktorá sa ocitla práve v takejto situácii – pripútaná na nemocničnom lôžku: Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť – ani nie tak moje ochorenie, ako to, že som „zblízka“ mohla vidieť ten zápas zdravotníkov. Ja som si povedala: som tu len preto, aby som sa za nich modlila. Skutočne v tých ochranných odevoch od rána do večera, spotení a bez možnosti si odpočinúť. Viacerí lekári ťahali aj 24 hodín. Ja som im hovorila: „Ľudia, vy tu vykupujete svet.“ Sú tam na Covid oddelenia nasadzovaní z rôznych oddelení. Pritom doma majú rodiny, o ktoré sa boja, aby im nepriniesli infekciu … Videla som ako mnoho dobra títo ľudia odovzdávajú v tomto zápase so zlom.“

Spolu s mnohými, Vám ďakujem, že vo svete, v ktorom tak často vidíme, ako sa „človek človeku stáva vlkom“ – Vy svojou obetavou službou ukazujete, že človek môže a dokáže byť druhému záchranou – aj v zmysle slov nemeckej spisovateľky Gertrudy von Le Fort: „Ľudská láska je jediným dôkazom Boha, ktorý je dnešný svet ochotný prijať.“

Uisťujem Vás, že mnohí na Vás i Vaše rodiny myslíme vo svojich modlitbách a ustavične vzdávame vďaky Bohu za Vás (porov. Flp 1, 3). Na Svetový deň chorých (vo štvrtok – 11.2.2021) obetujem za Vás všetkých sv. omšu, ako som to urobil už viackrát predtým.

Prosím Vás, aby ste tento môj pozdrav odovzdali všetkým zamestnancom bez rozdielu vierovyznania, aj tým, ktorí vzácny dar viery ešte nenašli, či nespoznali.

Na záver, dovoľte, aby uviedol myšlienku Vášho kolegu lekára – spisovateľa MUDr. Pavla Straussa (†1994), ktorý sa vyznáva: „Lekár je ústrednou postavou v živote. Je vzácnou záštitou všetkých.“ V tejto svojej úvahe prináša prosbu za lekárov, ktorá môže byť samozrejme aplikovaná na všetkých Vás, ktorí slúžite v tejto oblasti: „ Prosíme ťa, Pane, daj nám lekárov dobrých, ktorí by sa nad nami skláňali súcitne, (s tvojím otcovským gestom) …ktorých sa úprimne dotkne osud trpiacich“ (P. Strauss, Za lekárov, zv. I., 297-298).

S prejavom úcty a vďaky

Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup