V nedeľu 1. novembra 2015 sa konala na cintoríne v Urminciach dušičková pobožnosť – spoločná modlitba za zosnulých. V krásnu slnečnú novembrovú nedeľu sme sa zišli na úpätí urminského vrchu, odkiaľ je nádherný výhľad na pútnické mesto Topoľčany, aby sme sa spolu zahľadeli k horizontu večnosti. Cintorín sa v tomto dušičkovom období cez deň premieňa na rozkvitnutú záhradu života a v noci na nebeskú oblohu posiatu hviezdami nádeje. Tým najkrajším kvetom a najviac rozžiarenou sviecou je však naša vrúcna modlitba za našich drahých zosnulých. Čas stíšenia nad hrobmi našich blízkych je i časom uvažovania nad svojim životom. Pri pobožnosti zazneli i tieto slová na zamyslenie: …každý človek, každá ľudská bytosť má vo svojom srdci hlboko ukrytú túžbu po večnosti. Tuší, že smrťou sa život na tejto zemi nekončí. Očakáva odmenu za celoživotné snaženia v novom dokonalom živote po smrti. Tak ako sa nekončí život lastovičky na konci leta, nekončí ani ľudská existencia na konci pozemského života. I mladá lastovička odlieta tam, kde ešte nikdy predtým nebola. Odlieta s istotou, že nájde kraj, kde môže prečkať obdobie zimy. Keď sa skončí leto ľudského života, i my máme nádej, že naša duša bude putovať k Bohu, do krajiny večného svetla, šťastia a radosti. Dnes si túto skutočnosť uvedomuje tu nad hrobmi svojich blízkych. Kyticu kvetov kladieme s vďakou na hrob a zapaľujeme sviece s tou istou nádejou, že naši blízky nás neopustili navždy, len nás predišli do krajiny, kam sa deň za dňom pomaly všetci uberáme. Preto sa toto miesto smútku, lúčenia a spomienok v týchto dňoch premieňa na miesto nádeje a túžobného očakávania. Náš pohľad smeruje k horizontu nášho života, kde sa nebo a zem dotýkajú, kde nás čaká nové stretnutie, kde nás volá naše srdce, ktoré túži po nekonečnom živote.
